Prvým pozitívnym testom v našom okrese je k nám koronavírus zasa o niečo bližšie. Nevadí, ani nás to neprekvapuje. Už vieme, ako sa proti prípadnému nakazeniu môžeme brániť, veď médiá celé týždne o inom ani nehovoria. Rúško nás síce otravuje a v rukaviciach sa potia ruky, k tomu sme prišli o možnosť voľného pohybu a tradičná Veľkú noc nebude vôbec tradičná. A budúcnosť… O nej sa už aj bojíme hovoriť. Nikto netuší, ako a najmä kedy, toto šialenstvo nakoniec skončí.

Aby sme sa neľutovali príliš, mali by sme si uvedomiť, že nie sme prví, ktorí sa do budúcnosti pozerali s veľkou obavou. Stačí si spomenúť na rozprávanie starého otca o vojne, keď sa rodiny ukrývali v narýchlo vykopaných bunkroch. Ten pocit, keď okolo padajú granáty a vy si svojich najbližších túlite k telu. A modlíte sa, veľmi sa modlíte, aj keď v Boha v tej chvíli možno ani neveríte. Chceli jediné: prežiť!

Náš doterajší komfort dostal koronavírusový úder. Mnohí prídeme o prácu, pretože skrachujú firmy, ktoré nás zamestnávali. Mnohí si budeme musieť naozaj utiahnuť opasky, tak ako to toľkokrát urobili naši rodičia a ich rodičia. Dostávali údery, ktoré ich zrazili na zem. No nakoniec vstali a vykročili. Patetické? Určite. Aspoň trochu. Dosť. A máme inú možnosť?

Dnes musíme prijať fakt, že svet, do ktorého sme vstúpili v prvých hodinách tohto roku, je preč. Žiada sa od nás disciplína, tak buďme disciplinovaní. Žiada sa od nás, aby sme boli ohľaduplní, tak buďme ohľaduplní. Žiada sa od nás, aby sme sedeli doma a nestretávali sa s kamarátmi a rodinou, tak seďme doma. Vydržme to a prežijeme. Musíme prežiť!

Milan Suja

Ilustračné foto: FrankundFrei, Pixabay

0