Dočudoval by sa človek, keby sa teraz prebral z kómy, v ktorej bol dva mesiace. Svet aký poznal, kamsi zmizol. Vymyslíme mu meno, Fero je dobré. Fero práve vyšiel von.

Fera hneď zarazilo, že si všetci ľudia na uliciach ukrývajú tváre za pestrofarebné handričky. Keď ich oslovil, odpovedali mu mumlaním cez tie kusy látok na gumičkách alebo šnúrkach. Mumlaniu nerozumie, nechápe, načo sú im handričky na tvárach. Na ozdobu určite nie, to by nemali tvary a farby od výmyslu sveta. Fero dostal prvú facku.

Druhú schytal hneď nato, keď chcel podať ruku prvému známemu, ktorého stretol. Ten s hrôzou v očiach od neho ušiel. Niečo ešte bľabotal o bezpečnom odstupe, no Fero absolútne nič netuší o nejakých dvoch metroch, ktoré známy spomína. Fero je zmätený.

Ulica sa zbláznila, to prvé zobral ako fakt. Šok sa rozhodol spláchnuť dobre oroseným pollitrákom piva, no krčma je pre nejakú koronu zavretá až do odvolania. Rovnako tak druhá a tretia… „To hádam nie, veď aj vojny boli a krčmy fungovali,“ zahundral si pre seba. Nechápe, kde mohli poslať všetkých štamgastov dovtedy vysedávajúcich po baroch, pivárňach či kaviarňach. Určite pre nich urobili koncentračný tábor a držia ich za ostnatým drôtom. Inak by predsa vyšli do ulíc a hlasno protestovali. Fero sa začína báť.

Keď nie je čapované, aj fľaškové bude dobré, no SBS-kár nechce Fera pustiť do supermarketu. Vraj musí mať akési rúško. Pochopil, že ide o tú handričku, ktorú nosia všetci. Po chvíľke nerovného boja SBS-kár ustúpil, keď si Fero vytiahol tričko až na nos, a tým splnil podmienku vstupu do predajne. Myslel to skôr zo srandy, no keď to pomohlo… Že si si práve odhalil brucho, s tým už chlapík problém nemal. Ešte mu niečo vysvetľoval o tom, že by ho pred pár hodinami nepustil ani s rúškom, pretože by bol mladý na nakupovanie od deviatej do jedenástej, no Fero jeho sprostosti nechcel rozoberať. Nechápal, ako môžu zamestnávať takého hlupáka, ktorý zrelého päťdesiatnika považuje za mladého a nedovolí mu nakupovať.

Fero vôbec nemal čas na hlbšie úvahy, po pár metroch sa na neho vyrútila aktívna zamestnankyňa a kým stihol zareagovať, vystriekala mu ruky nejakým smradom. Už mu to bolo jedno. Keď mohol vyzerať ako debil s tričkom na tvári, tak mohol aj smrdieť. Evidentne to nikomu v okolí nevadilo. Tiež smrdeli. Pivko si z obchodu nakoniec odniesol.

Doma si Fero pustil televízor. Super, dávali šport a nie hocijaký. Vo finále hokejových majstrovstiev sveta Slovensko porážalo Rusov. Ten moment mu bol až dôverne známy, a keď si vysušil oči zaliate slzami šťastia zistil, že to iba opakovali najväčší úspech slovenského hokeja. Trochu sklamanie, Fero pre istotu preskúmal ostatné športové kanály, no všade našiel iba archívne vysielanie. To ho iba utvrdilo v tom, čo už naisto vedel. Nielen ulica, ale celý svet sa zbláznil.

Prepol na správy, a tam v jednom kuse trepú o jemu neznámych pojmoch. Nechápe, kde sa vzal koronavírus, ani Covid-19 mu nič nehovorí. Nevie čo je smrtnosť. Hlava mu ide prasknúť z toho, že je kĺzavý medián na šestke. Podľa výrazu redaktorov tuší, že by sa mal z toho tešiť, no ich radosť naňho nepreskočila. Práve naopak, Fero sa práve začal ponárať do hlbokej depresie. Na pokoji mu vôbec nepridalo, že sa národu z televíznej obrazovky prihovoril hlavný hygienik, po ňom minister zdravotníctva a zakončil to predseda vlády. Pri poslednom spozornel. Matovič je predsedom vlády?

V tej chvíli Ferovi, ako vernému voličovi Smeru, začalo všetko zapadať do seba: handričky, odstup, smrad na rukách, aj život bez športového vysielania. A Fero zatúžil po kóme.

Milan Suja