Stretnúť za víkend viac ako štyristo ľudí a porozprávať sa s nimi, to sa nám v bežnom živote len tak ľahko nepodarí. Ak ste boli členom odberného tímu, ktorý pracoval na celoplošnom testovaní obyvateľstva, tento počet ste pravdepodobne aj prekonali.

Aj preto viacerí z nás na najbližšie dni túžia po pokojnej prechádzke v prírode, kde nestretneme žiadneho človeka. A keď, maximálne sa pozdravíme. Ospravedlňujem sa, no nebude s nami žiadna reč. Ľudí máme dosť, prednosť dáme štvornohým miláčikom.

V odberných tímoch sa väčšinou stretli úplne cudzí ľudia. Niektorých zabezpečoval štát, niektorých obce. Ráno sme si povedali krstné mená, neskôr došlo aj na priezviská. Cez prestávky sme o sebe zistili, kto kde býva, koho je syn či dcéra, ba možno aj to s kým z našich známych chodil do školy. Testovanie nás spojilo.

Bez toho, aby nás niekto preškolil, ako sa máme správať k ľuďom, sme sa všetci do jedného snažili byť pokojní a ústretoví ku každému. A bolo jedno či začal hneď pri vstupe nadávať na Matoviča, vládu, štát, či svetový poriadok. Bolo nám jedno, že hovoril o nespravodlivosti a šikanovaní ľudí. Prekonali sme výhrady, že porušujeme zákon, keď si od nich pýtame číslo telefónu. V tej kope ľudí sa jednoducho našli všelijakí. Možno to bolo zo stresu, ktorý u mnohých vyvolával samotný odber, možno si iba potrebovali do niekoho kopnúť. Takí jednoducho sú. Stovky ostatných ľudí chápali, že my s politikou nič nemáme, ani nezbierame údaje pre seba, aby sme ich neskôr mohli predať. Občasné „ďakujem“ hrialo pri srdci a záverečná čokoláda pre každého člena tímu od obyvateľa z neďalekej bytovky bola už len čerešničkou na torte.

Po dvoch testovacích víkendoch si myslím, že na tom nie sme až tak zle, ako to vyzerá pri prezeraní sociálnych sietí. Tak len toľko.

Milan Suja
0